Dnes je streda, 27.október 2021, meniny má: Sabína
Čas čítania
9 minutes
Zatiaľ prečítané

Daniel Fischer - Dominika zo mňa robí lepšieho človeka

jún 04, 2021 - 11:30
Pred pár dňami mu partnerka Dominika Kavaschová porodila prekrásne dievčatko, ktoré dostalo meno Maia. Niet preto divu, že sa momentálne celý svet herca DANIELA FISCHERA krúti len okolo dcérky. Reč však prišla aj na divadlo, kapelu Orchester Jeana Valjeana, ale aj na syndróm vyhorenia súčasných tridsiatnikov.
Foto: 
TV JOJ

Daniel Fischer - Dominika zo mňa robí lepšieho človeka

Obdobie lockdownu ste trávili v očakávaní prvého dieťatka. Stihli ste všetko pripraviť tak, ako ste chceli?

Áno, myslím, že máme všetko, čo treba. Oblečenie pre dieťatko sme brali hlavne od iných, a my ho potom tiež posunieme niekomu. Čo sa týka ostatných vecí, riešili sme len to, čo je naozaj nevyhnutné. Neznášam hromadenie vecí, ktoré sa nevyužijú, alebo využijú len minimálne a vytvárať tak zbytočný odpad. Stavím sa ale, že polovicu z toho, čo mi bolo prezentované ako nevyhnutné, nakoniec aj tak nevyužijeme. 

daniel_fischer_-_04.jpg

Daniel Fischer - Dominika zo mňa robí lepšieho človeka
Daniel Fischer - Dominika zo mňa robí lepšieho človeka
Foto: 
archív D.F.

A vy? Cítite sa pripravený?

Dá sa na to vôbec nejako špeciálne pripraviť?

S rukou na srdci, z čoho cítite momentálne ako čerstvý otec najväčšiu obavu a neistotu?

Či budem dobrým otcom a či budem schopný sa o dieťatko dostatočne dobre postarať. Mám síce po tridsiatke, ale stále sa cítim ako chlapec. Ako ten, čo by ešte potreboval výchovu a nie ten, čo už má vychovávať.

S Dominikou tvoríte krásny pár. Daniel, ak platí, že vo vzťahu sa jeden od druhého učíme, čo je to vo vašom prípade? Čo vás naučil život s Dominikou a čo si myslíte, že ste naučili vy ju?

Dominika je pre mňa nesmierne inšpiratívna. Učí ma byť odvážnejším, zodpovednejším, rozhodnejším, byť vnímavejším a chápavejším k ostatným. Hlavne byť prítomným, pretože často som hlavou inde a veľakrát zmeškám podstatné okamihy prítomnosti. Je toho veľa. Ak ma niekto robí lepším, tak ona.

daniel_fischer_-_03.jpg

Daniel Fischer - Dominika zo mňa robí lepšieho človeka
Foto: 
archív D.F.

Je podľa vás pre herca požehnaním mať partnerku herečku? Z profesionálneho i súkromného hľadiska. 

Hovorí sa, že keď sú herci partnermi nemôže to fungovať. Máme exherecké páry, ktoré by tomuto tvrdeniu určite dali za pravdu a potom máme herecké páry, ktoré sú živý dôkaz, že je to hlúposť. Naše porozumenie je hlbšie, nie sme odkázaní len na spoločné pracovné témy.

Pred pandémiou ste patrili medzi najvyťaženejších slovenských hercov, no tento záprah zrejme pominul a opadol. Ste odhodlaný zachovať si pomalší pracovný rytmus aj v budúcnosti?

Áno.  Hlavne kvôli bábätku. Rád by som s Dominikou a malou trávil čo najviac času, ako to len bude možné.

O pár dní vás však opäť uvidíme v seriáli Hotel Delukse. Čím vás tento formát baví a čím je pre vás svojský?

Myslím si, že sa podarilo vytvoriť originálne bláznivý svet z prostredia jedného, resp. dvoch hotelov. Pre mňa je to také malé obludárium bizarných postáv a situácií. Mám rád toto naše hotelové panoptikum.

Je vám humor obsiahnutý v seriáli blízky? Akej forme humoru dávate priestor v súkromí?

Na mnohých situáciách som sa úprimne zabával. Miestami som niektoré obrazy nebol schopný ani nakrútiť, keďže veľa ráz som zápasil so smiechom. Hlavne v situáciách s Gizkou, ktorú hrá Iveta Pagáčová. Gizka a Viktor sú naozaj výdatné „kombo“. Humor mám rád a to akýkoľvek. Nebránim sa žiadnej jeho forme. Momentálne ale preferujem najviac Dominikin humor.

Seriál je nabitý známymi hereckými menami, do veľkej miery vašimi kolegami z divadla. Panuje dogma, že ak sa nakrúca veselý formát, na pľaci je veselo, je to tak?    

Ak točíme komediálny seriál, je prirodzené, že humor a dobrá nálada sú prítomné aj mimo kamery. Podstatné je, aby to nedopadlo tak, že pri pohľade na výsledok zistíme, že za kamerou bol síce kopec srandy, ale pred kameru sa jej veľa nedostalo.

daniel_fischer_-_02.jpg

Daniel Fischer
Foto: 
TV JOJ

Ak by ste sa mali pozrieť na vašu postavu Viktora, je natoľko vrstevnatý, že v jeho prípade herec má čo hrať?

Raz mi už niekto položil podobnú otázku. Netýkalo sa to Viktora, išlo o inú postavu. Ono je to tak, že ako si spravíme, taká postava je. Samozrejme, ak nemáme dobrý materiál, mám na mysli scenár, tak to nie je vždy celkom možné. Viktor je ale dobre napísaná rola. V seriáli patrí k štylizovanejším postavám a možno je jeho osobnosť troška pritiahnutá za vlasy, ale hovoriť o ňom len ako o figúrke či akejsi karikatúre by nebolo správne.

Dotknime sa trochu divadla. Otázka, či vám chýba, je asi zbytočná, preto sa spýtam, kedy cítite jeho absenciu najvýraznejšie?

Na skúškach, aj počas hrania v divadle alebo pred kamerou. Ako keby sa tie niekoľkoročné herecké skúsenosti, ktoré mám, počas ročnej pauzy niekde schovali. K priestoru javiska, kde som sa už pomaly cítil viac ako doma, si musím znova hľadať vzťah.

Pre mnohých ľudí je ťažšie pochopiteľná závislosť od potlesku, energie a fyzickej prítomnosti divákov. Ako by ste ju popísali vy? Čo to je, čo vzniká počas divadelného predstavenia medzi vami a divákmi?

Vzájomná výmena energií? Zdieľanie emócií, myšlienok? V spoločnom priestore a čase, tu a teraz? Potreba príbehu? Pre mňa osobne je to aj akýsi spôsob komunikácie. V reálnom živote nie som totiž až taký zhovorčivý a ani spontánny. Neviem, či dokážem úplne presne  pomenovať, čo je „to niečo”, čo vzniká počas divadelného predstavenia medzi javiskom a hľadiskom. Teraz však už viem, aké to je, keď sa „to niečo” nedostaví. Za posledný rok som mal možnosť párkrát si vyskúšať, aké to je, keď je vzťah medzi hercami a divákmi oslabený a jeho intenzitu určuje neviditeľná sila wifi. Samozrejme, vďaka aspoň za to, ale je to čudný pocit, keď v hľadisku odrazu nikto nesedí... Vzťah herec a divák je pre divadlo jednoducho určujúci.

Dá sa vôbec pri hraní všimnúť si, kto sedí v hľadisku, zahliadnuť kamaráta, vidieť ako sa tvári rodič alebo partnerka? Stíha tieto detaily herec vnímať?

Nemali by sme ľudí počas hrania sledovať za účelom kontroly svojho výkonu, teda pokiaľ to nie je režijný zámer. Ak si to niekto z divákov všimne, tak nás vlastne prichytí pri tom, že nie sme v postave. Zničíme mu ilúziu, za ktorou do divadla prišiel. Časom sa však dá naučiť, ako si výkon odsledovať tak, aby nás nikto nevidel (smiech)... Od divákov sa ale nedá úplne odstrihnúť. Energiu, ktorú vysielajú, cítime vždy. Počas hereckého výkonu s ňou čiastočne vieme aj narábať, ale treba si držať istý odstup a neprispôsobovať sa reakciám. Napríklad to, že sa diváci smejú, neznamená, že si hneď môžeme dovoliť viac a začať sa predvádzať.

Pracujete momentálne na nejakých nových divadelných projektoch, alebo sa venujete len „oprašovačkám“?

Začali sme skúšať inscenáciu Scény zo života režiséra (Ingmara Bergmana) v réžii Romana Poláka v nádeji, že v polovici júna bude premiéra. Oprašovačky závisia od toho, kedy sa začne hrať. Nemá zmysel niečo oprášiť a potom to nehrať.

Koľko predstavení aktuálne nosíte v hlave? Opakujete si ich aj sám pre seba? Stáva sa, že vám pamäť zlyhá alebo sa vám postavy a hry pletú?

Asi trinásť a zatiaľ sa mi nepletú. Text inscenácie si opakujem vždy v deň hrania, pred výkonom. Ako skoro s opakovaním začínam a či si repliky zopakujem raz, alebo viackrát, závisí od náročnosti titulu. Text v hlave nosím, pokým je inscenácia živá, a to ju môžem hrať hoci len raz do roka. Po derniére text z hlavy okamžite vypúšťam.

Ako je to momentálne s Orchestrom Jeana Valjeana? Je aktuálna doba a situácia prajná muzikantskej inšpirácii?

Za roky, čo kapela funguje, sa mi podarilo nazbierať veľa materiálu, asi aj na štyri CD. Nikdy však nebol čas všetok materiál spracovať, zaznamenať. Keď skúšam, hrám v divadle či nakrúcam, nemôžem tráviť v štúdiu toľko času, koľko by som chcel a potreboval. Aj preto prvé CD vznikalo niekoľko rokov. Tým, že sa všetko odrazu zastavilo, využili sme voľný čas na dokončenie albumu a aj ho vydali. Škoda, že sa nedá koncertovať a nemôžeme ho dostať viac medzi ľudí. Začali sme však spracúvať materiál na ďalšie. Čo sa týka inšpirácie, napísal som aj nejaké nové pesničky, ale to skôr na začiatku pandémie. Už to všetko trvá dlho. Tým, že ma už doma skoro nič nebaví, je náročné dokopať sa do aktivity, a tak aj inšpirácia prichádza ťažšie.

Okrem hudby v kapele komponujete aj hudbu k divadelným predstaveniam. Ako ste sa k tomu dostali?

Pár rokov dozadu skúšali v Nitre inscenáciu Veľký zošit a režisér Janko Luterán ma požiadal, či by som hercom neprišiel ukázať, ako pracovať s jednou mašinkou a skončilo to pri tom, že som do inscenácie robil hudbu. Chcel som robiť pesničky pre kapelu, nikdy mi ani len nenapadlo, že zablúdim aj do týchto vôd. Ale rovnako mi kedysi ani len nenapadlo, že začnem robiť pesničky. Po každej inscenácii si poviem, že už nikdy viac, pretože je to nesmierne náročné. Zachytiť atmosféru, predstavu režiséra a všetko to spraviť do určeného termínu. Bojím sa toho, ale odvtedy sa už pár režisérom podarilo zlomiť ma, lebo na druhej strane ma to nesmierne fascinuje a je to vždy výzva.

Keby sme mali v rodostrome pátrať po umeleckom nadaní a talente, na konár s ktorým menom by sme prišli? Po kom ste zdedili múzy?

Asi po dedkovi. Mama hovorieva, že on bol taký cirkusant. Už som ho ale nezažil. A potom ešte mamine sesternice. Jedna je režisérka a druhá dramaturgička. Vďaka nim som prišiel prvýkrát do kontaktu s herectvom. Vďaka nim som herec.

Je pomerne bežný jav, že aktuálna generácia tridsiatnikov prichádza pomerne skoro do etapy alebo do obdobia života, keď cíti istú formu vyhorenia. Nemusí byť, samozrejme, ešte fatálne, ale občas sa dostaví pocit pochybnosti, zbytočnosti a mnohí si kladú otázku, či má ich práca význam a či chcú takto pokračovať. Mávate niekedy podobné myšlienky?

Čo sa týka herectva a divadla, cítil som, že som mal k tomu nábeh. Objavili sa aj myšlienky, že by som si na určitý čas dal od herectva pauzu. Potom prišla pandémia, ktorá všetko zastavila. Vzniknutá situácia s covidom ma nikdy netešila, ani neteší, je to pre všetkých ťažké a náročné obdobie, ale mne pravdepodobne práve toto obdobie, keď divadla zostalo paralyzované a keď som siahol po iných formách sebarealizácie, pomohlo vyhnúť sa vyhoreniu.

V čom vám zmenila každodennosť?

Môžem byť viac sám so sebou a s blízkymi.

Máte covid za sebou alebo statočne odolávate?

Zatiaľ odolávam.

Tým, že nás situácia zatvorila doma, sme si chtiac-nechtiac našli nové možnosti sebarealizácie, niektorí kváskovali, cvičili, otužovali sa, začali maľovať... S čím ste začali vy?

Tiež som otužoval a cvičil. Hlavne som začal písať. Píšem síce texty pre kapelu, ale vždy som sa chcel pokúsiť o niečo väčšie. Obdivujem ľudí, čo vedia písať. Ja som na to nikdy nemal odvahu a ani čas. S výrazným voľnom odrazu prišla aj istá odvaha a mám zopár rozpísaných príbehov. Dokončiť ich je ale ťažké. Voľno, ktoré vo mne písanie naštartovalo, ho teraz paradoxne znemožňuje. Ako som spomínal, už je to dlho, čo sme doma.

Trochu sa zasnívajme a predstavme si, že pandémia je minulosťou. Kam, za kým a s kým sa rozbehnete najskôr?

Ja sa teraz veľmi nikam nechystám, keďže mi jedno veľké dobrodružstvo prišlo do života.

Apropo, myslíte si, že svet bude ešte niekedy taký, aký si ho pamätáme spred roka 2020? Ste v tomto ohľade pesimista alebo optimista?

Určite už taký nebude, aký bol. Verím ale, že bude o kus lepší. Hádam nás toto obdobie pandémie niečomu naučilo. Už sme asi veľa vecí brali ako samozrejmosť. Preto sme o ne prišli, aby sme pochopili, že isté veci si treba viac vážiť a starať sa o ne. Alebo, že je toho kopa, čo pre život vôbec nepotrebujeme a že jeho hodnota je v niečom inom. Neviem, ale asi to bol taký varovný prst. Predsa len, nemôžeme si donekonečna robiť, čo sa nám zachce. Musíme niečo zmeniť, trocha spomaliť a žiť udržateľnejšie. Ak sa tak nestane, myslím si, že príroda sa nám pripomenie znova. Len potom to už môže byť niečo, čo nebudeme schopní ustáť.

Obľúbení herci Fischer a Žulčák spolu hrajú v kapele (DELUKSE)

- - Inzercia - -