Dnes je sobota, 23.október 2021, meniny má: Alojzia
Čas čítania
10 minutes
Zatiaľ prečítané

Ján Tribula - V stajni som obyčajný Jano

august 01, 2021 - 06:49
Kone, tatranské štíty a redaktorská práca. To je v skratke vesmír markizáka JÁNA TRIBULU, no zároveň sú to témy nesmierne bohaté na zážitky, rozprávanie i rozjímanie. Reč prišla aj na to, ako ho chceli v rómskej osade oženiť alebo čo o ľudskom bytí sa naučil počas svojho pracovného pôsobenia v pitevni.
Foto: 
Martin Krystýnek

Keď sme sa dohovárali na tento rozhovor, boli ste práve na ceste s koňmi na súťaž. Ako ste dopadli?

Boli to moje posledné nominačné preteky pred majstrovstvami sveta. V Šamoríne sme potvrdili formu a obe moje jazdkyne Sára Šoltészová a aj Soňa Janigová splnili kritériá a zabojujú vo Francúzsku, verím, že o čo najlepšie umiestnenie. Trénujem ich v disciplíne voltížne jazdenie a obe sú to úradujúce majsterky Slovenska. Veľkú radosť mi urobil aj sedemročný nemecký ryšiak Walter Winnie. Ukazuje sa, že je to kôň s veľkým srdcom a zrejme to bude najmladší kôň svetového šampionátu.

Úžasné, gratulujeme! Aké najväčšie úspechy ste s koníkmi získali?

Mám vyše 20 titulov majstra Slovenskej republiky, viacero víťazstiev vo svetovom pohári a aj titul majstra Európy. Asi najviac sa teším z toho, že takmer každý môj kôň, ktorého som mal v príprave, získal aj prestížny titul „Kôň roka“, ktorý udeľuje Slovenská jazdecká federácia na základe výsledkov. Trénovanie koní je moja parketa a pre cvičencov sa snažím byť oporou pri plnení ich športových snov.

Iste sú pre vás ako deti, čo vás na nich fascinuje a nikdy neprestane udivovať?

Kone sa na mňa nikdy nepozerajú ako na človeka známeho z televíznej obrazovky. V stajni som obyčajný Jano, ktorý maká a nehundre. Je to úplne iný vzťah. Kone vnímam ako partnerov, máme svoje povahy, nálady a danosti. Vždy hľadám to, čo nás spája. Na tom staviam. V takmer každom koňovi drieme atlét, ktorý chce vyhrávať. Je len na mne, či to v ňom prebudím alebo nie. Jazdectvo je beh na dlhú trať a mne to vyhovuje. Viac ma napĺňa cesta za úspechom ako samotný úspech...

Hovorí sa, že najkrajší pohľad na svet je z konského chrbta. Pamätáte si ešte na chvíľu, keď ste na koni sedeli prvýkrát? Kto vás ku koňom priviedol?

Mal som šesť rokov a bol som prvák na základnej škole v Poprade. Za bytovkou, v ktorej žijem dodnes, bolo iba pole a úplne vzadu jazdecký areál. Moji rodičia nemali peniaze na drahé koníčky. V jazdeckom klube bola možnosť si to odpracovať službami v stajni, tak som sa začal učiť jazdiť a postupne som pochopil, že kone sú výnimočné zvieratá. Majestátne, citlivé a priateľské, ktoré vám dajú veľa emócií, pochopenia a duševného relaxu.

Vyštudovali ste trénerstvo, je to vášeň na celý život?

Je to nielen vášeň, ale aj škola. Učím sa každý deň a stále toho o konskom svete neviem toľko, ako by som chcel.

Vaša mamina je vraj stála čitateľka Slovenky. Je z tých mamín, ktoré sa tešia z vašej práce, z toho, že vás ľudia spoznávajú, zbiera články o vás?

Mama je môj najväčší kritik, moja opora a istota. Viem, že ma bezhranične miluje. Nás, svoje deti, považuje za to najdokonalejšie a najlepšie, čo sa jej v živote podarilo. Je starostlivá a prísna. Často hovorím, že keď na mňa moja mama v detstve zakričala, tak aj susedove deti si išli vyčistiť zuby. Mám s mamou unikátny vzťah. Mama ma vychováva od prvého dňa a ja jej rady počúvam dodnes. O otca som prišiel nečakane pred mesiacom a učím sa s tým žiť. Chýba mi veľmi a viem, že iba čas to vylieči. Hoci on o televízii a o mojej práci hovoril len málo, viem, že bol na mňa hrdý a verím, že na svojich najbližších bude zhora vždy dávať pozor.

To ma veľmi mrzí, iste bol na vás hrdý. Odľahčime trochu náš rozhovor, zrejme vám fakt, že vašu tvár ľudia poznajú z obrazovky, priniesol do života nejednu vtipnú príhodu – no schválne, dajte tú poslednú.

Oslovila ma staršia pani z osady a povedala mi: „ Vy, pán redaktor, máte isto veľa peňazí, ja mám zase krásnu dcéru. To budú pekné deti. Nechcete ju?“ Mali ste vidieť, ako som sa pratal z tej osady. (smiech)

 

Za dlhých vyše dvadsať rokov, čo ste súčasťou tímu Markízy, ako vás táto práca vyformovala a zmenila?

Práca v Markíze je viac ako polovica môjho života. Mal som šťastie na skvelých učiteľov a veľké vzory. Od Stanky Benickej, Jany Segečovej, Andrey Štenclovej, až po Zlaticu Švajdovú Puškárovú, Danicu Nejedlú, spomeniem aj Ivana Jandu, ktorý bol podľa mňa jeden z najlepších reportérov, akých Markíza mala. Práca v televízii je neustála škola, naučil som sa načúvať ľuďom, mať otvorené oči, vnímať veci v súvislostiach. Čím som starší, tým si viac a viac uvedomujem, že pri tejto práci je to najmä o dôvere a dobrých vzťahoch. Novinári by mali vždy slúžiť pravde. To mi svojho času osobne povedal aj pápež František, s ktorým som sa mal možnosť stretnúť počas návštevy prezidenta SR vo Vatikáne.

Spravodajstvo z Tatier, to sú často aj správy o tom, kto veľhory podcenil a doplatil na to tým najcennejším, čo máme – zdravím a životom. Dokážete sa od ľudského nešťastia a sĺz po rokoch odosobniť alebo to stále s vami dokáže zamávať?

Každé nešťastie je najmä o príbehu človeka, ktorý mal svoje sny, svojich najbližších a v horách, kde hľadal oddych či dobrodružstvo, prišiel zlom. Či už osudová chyba alebo náhoda, ktorá všetko zmenila. Vždy myslím najmä na to, ako to zasiahne rodinu a hľadám odpovede na otázku, či sa tomu dalo predísť. V horách je veľmi veľké objektívne riziko a ja zvyknem hovoriť, že hory nezvyknú odpúšťať ani tie najmenšie chyby.

Je reportáž, na ktorú nikdy nezabudnete a ktorá vami najviac pohla a ovplyvnila možno aj váš život?

Je ich mnoho. Osobné stretnutie s pápežom asi neprekoná nič. Pár minút sme sa rozprávali a pýtal sa ma na prácu a rodinu. Veľmi sa teším, že príde na Slovensko a verím, že budem ako reportér mapovať jeho apoštolskú cestu.

Spýtam sa ešte aj trochu inak, akú najpozitívnejšiu správu ste divákom povedali?

Mám rád reportáže, ktoré pohnú s problémom. Ale najviac sa teším z ľudí, lebo práve oni dávajú šťavu a dušu reportáži. Ja som len sprievodca príbehom. Najradšej spomínam na príbeh najstaršej horskej nosičky v Tatrách, ktorá sa v záverečnom stand-upe začala dožadovať zvýšenia penzie a aby sme to odkázali vrchnosti. Nič som na tom závere reportáže nezmenil. Ten vstup som do šotu strihol celý. Ja svoje a babička svoje. Bolo to veľmi vtipné.

Čo vo vašich očiach robí z redaktora dobrého redaktora?

Každý má iný recept. Za seba viem povedať asi toľko. Redaktor musí byť pracovitý, hľadať možnosti, ako sa čo najviac priblížiť človeku, ktorého čosi trápi. Veľa ľudí sa totiž na televíziu obracia ako na poslednú inštanciu, lebo všade pred nimi zatvorili dvere. Často informujeme o krivdách, o nešťastiach. Tu zase musíme nájsť mieru, ako urobiť reportáž zaujímavou, ale zbytočne sa „nepopásať“ na tom nešťastí.

Stalo sa, že ste si niekedy pri nakrúcaní reportáže sám siahli na dno svojich síl alebo že vám až šlo o holý život, povedzme aj z čias, keď ste sa reportážne venovali vyčíňaniu mafie na Slovensku?

Takmer desať rokov som pracoval v Bratislave. V mojich televíznych začiatkoch to bola „odvaha nič netušiaceho“. Keď som sa dozvedel o mafiánskej poprave, okamžite som išiel na miesto tragédie. Prestál som tam dlhé hodiny a celé som to sledoval. Neraz som bol objektom slovných atakov, drzých, arogantných rečí. Keď sme nakrúcali pohreb človeka spájaného s podsvetím, tak si nás holohlaví veľkí chlapci v smútočnom sprievode nakrúcali na kamery. Vtedy mi prebehlo hlavou všeličo, ale snažil som sa to vytesňovať.  Dodnes mám najväčší problém vnútorne spracovať smrť detí, ktoré prídu o život pri hre, nehode alebo keď im ktosi ublíži.

Apropo, bola práca redaktora to, o čom ste kedysi snívali alebo sa vám stala „náhodou“?

Vždy som túžil byť veterinárom a trénerom koní. Televízia sa v mojom živote ocitla iba náhodou. Ale musím sa priznať, že je to jedna z najlepších náhod v mojom živote. Robím to, čo ma baví, žijem pod Tatrami a preto veľakrát hovorím, že žijem až nezaslúžene pekný život.

Kdesi som o vás čítala, že ste po škole chvíľu pracovali v pitevni. To je prinajmenšom netradičné miesto a mnohým sa automaticky zjavia zimomriavky už pri prvom počutí. Ako vyzerala vaša práca tam a ako na ňu dnes spomínate?

Keď ma nevzali na vysokú školu, musel som si hľadať prácu. Nemocnica hľadala človeka na oddelenie súdneho lekárstva a ja som vôbec netušil, o čo ide. Prvé dni boli veľmi ťažké, dovtedy som mŕtvolu videl iba vo filme, no postupne som si zvykol a vďaka skvelému primárovi MUDr. Antonovi Gavelovi som si tam našiel svoje miesto a zapisoval som protokoly z pitiev. Keď sa 20-ročný chalan dostane do takéhoto prostredia, ovplyvní ho to na celý život. Pochopil som, akí sme krehkí a ako málo stačí, aby bolo po všetkom.

Spomeňme ešte Smotánku, na výrobe ktorej sa tiež podieľate. Čím vám učaroval šoubiznis? Lebo to je oblasť, ktorá je diametrálne odlišná od hôr. Čo vám tento druh práce dáva?

Smotánka je pre mňa najmä Erika Judínyová. Jeden z najmilších ľudí v televízii, moja skvelá kamarátka a baba, ktorá má priam encyklopedickú pamäť a parádny humor. Ukazuje šoubiznis v jeho plnej kráse a nahote zároveň. Smotánka je stále najsledovanejšia šoubiznisová relácia na Slovensku a jedna z programových stálic Markízy. Mnoho ľudí miluje smotánkovské pletky, tak prečo im ich nedopriať.

Pred pár rokmi som vás videla v jednom predstavení Divadla Aréna, ľudia sa bavili. Je odvážna otázka spýtať sa, či to bol konečný herecký počin, alebo sa ešte niečo deje alebo udeje?

Že herecký počin (smiech)! Bol to malý úlet a zaujímavá skúsenosť. Zavolal mi riaditeľ Divadla Aréna Juraj Kukura a len mi oznámil, že mám prísť do divadla. Potom mi v divadle povedali, že Kukurovi sa neodvráva a bolo rozhodnuté (smiech). Zrazu som sa učil texty, pohyby, gestá, mimiku a stál som vedľa takých herečiek ako Táňa Kulíšková, Zuzana Frenglová či Zuzana Skopálová. Veľmi mi pomáhali a bolo to príjemné rozptýlenie v živote reportéra spravodajstva.

Už sme sa rozprávali o pohľade z konského chrbta, no asi mu veľmi „konkuruje“ pohľad z tatranských štítov. Výhľad, ktorým smerom máte najradšej a nedokážete sa ho nabažiť?

Opäť sme sa pustili do nakrúcania reportáží z našich hôr v rámci seriálu S Tribulom po horách. Mne sa kombinácia hory a osobnosti, ktoré s nami na potulky chodia, páči najviac. A už plánujem aj túru na môj najobľúbenejší tatranský štít Vysoká. Je to majestátny končiar s najkrajšími výhľadmi v doline Zlomísk. Nie nadarmo sa hovorí, že Vysoká má iba jedinú chybu, že z nej nie je vidieť Vysokú.

Aká forma pohybu okrem lozenia po štítoch je vám blízka?

V kondícii ma udržiavajú najmä kone, až potom turistika. Mám radšej zimu ako leto a zo športov je mi blízky aj skialpinizmus. Kráčate na lyžiach do kopca, upratujete si myšlienky a problémy ostávajú dole.

Na túre vám zvyknú robiť spoločnosť aj kolegovia či iné známe tváre. Na základe čoho si volíte, koho so sebou vezmete do hôr?

Mám rád ľudí, ktorí majú silný osobný príbeh. Každému ušijeme túru na mieru, aby sa cítil komfortne a najmä, aby to bol pre neho zážitok. Bonusom je, ak jeho srdce bije pre hory a má zmysel pre humor. Vtedy je to zážitok pre všetkých

Kto a čím vás na tejto „pracovnej“ túre najviac prekvapil?

Ja sa vždy nadchnem z každého hosťa. Mnohí sa boja, či to zvládnu, ale na vrchole sú neraz aj slzy šťastia od dojatia. Prekvapil ma herec a zabávač Tuli Vojtek, ktorý sa s nami vydriapal na Lomnický štít, ale nekonečne húževnatá je aj Zuzana Smatanová či Petra Vlhová. Silným zážitkom bola aj túra s našou najstaršou aktívnou turistkou. Táto 95-ročná pani mi dokonca venovala svoje staré päťdesiatročné vibramy.

Aký je váš vzťah k adrenalínu? Vyhľadávate ho alebo pred ním máte rešpekt?

Som bojko, ale zároveň rád prekonávam svoje limity. Skákal som bungee jumping, vyskočil som s padákom z lietadla, potápal som sa, plánujem túru na Mont Blanc. Na bojka celkom odvážne, nie?

Určite to stačí, no čo s tohtoročnou letnou dovolenkou?

Moje leto je zväčša spojené s jazdeckými súťažami. To je môj relax, dovolenka a dobrodružstvo v jednom. Ak oddych, tak doma v posteli pri knihe.

Je miesto alebo destinácia, na ktoré sa rád vraciate alebo objavujete stále nové?

No, rád sa vraciam na miesta, kde som trávil čas ako dieťa. Na Spiš, kde teraz žije moja mama, do goralskej obce Ždiar, kde posledné roky svojho života prežil môj otec. Mám rád miesta, ktoré sa spájajú s mojím detstvom.

Momentálne sa zrejme nachádzame v akejsi etape pred avizovanou treťou vlnou pandémie. Prvá a druhá vlna nám veľmi poznamenala životy, spomalila nás. Čo nové toto obdobie prinieslo do života vám?

Pandémia bola mimoriadne náročná najmä v práci. V plnom nasadení sme nakrúcali v uzavretých osadách, v nemocniciach, v domovoch sociálnych služieb. Bolo náročné sa chrániť a zároveň byť v najzamorenejších lokalitách. Našťastie sme to prežili. Veľkou oporou mi bol kameraman Martin Krystýnek, ktorý je aj skvelý fotograf a občas na fotkách zveční momenty môjho života.

Hovorí sa, že keď chceš Boha rozosmiať, treba mu povedať o svojich plánoch a snoch. Aké sú aktuálne tie vaše?

Sny sú v živote človeka dôležité, dávajú našim dňom zmysel. Ja s Bohom o svojich snoch a plánoch diskutujem. On vie o všetkom a je len na ňom, čo mi ešte dovolí.

DANIELA VIDOVÁ

Foto: Martin Krystýnek

- - Inzercia - -