Dnes je sobota, 23.október 2021, meniny má: Alojzia
Čas čítania
4 minutes
Zatiaľ prečítané

Druhé Vianoce pre Filipka

január 16, 2012 - 14:24
Ešte koncom minulého roka, presne na Štedrý deň, prišiel do našej redakcie mail, ktorý sa dotkol mnohých sŕdc a spôsobil dve výnimočné veci: rozhodli sme sa pripraviť dodatočné Vianoce jednej rodine a súčasne odštartovať skôr ako po minulé roky anketu Otec roka.
Foto: 

 

Oľga Lieskovská priznáva, že nemala veľa chuti chodiť s Filipkom po dedine, kde jej babky nazerali do kočíka a – možno, aby ju potešili – ochkali, aké je to jej dieťa krásne a ani na ňom nevidno, že je tak ťažko postihnuté... Nechcelo sa jej vysvetľovať a zverovať sa cudzím ľuďom so svojím trápením. A vlastne – čo mala vysvetľovať, keď sama nevedela, ako to s jej synom je a aké sú prognózy? Lekári nad ním už v pôrodnici zlomili palicu a nik sa neusiloval jej niečo poradiť, pomoc museli hľadať s manželom po známostiach, v iných mestách. Filipka operovali v Bratislave, keď mal sedem mesiacov. Keby sa tak stalo skôr, možno dnes na tom mohol byť oveľa lepšie...
Filipko prišiel na svet v považskobystrickej nemocnici po cisárskom reze a od narodenia mal problémy s dýchaním. Trpel, plakal, lebo sa nemohol poriadne nadýchnuť, rodičia mu nestačili odsávať hlieny. Z pôrodnice ho prepúšťali s tým, že „má niečo na pľúcach“ a nedávali nádej, že prežije. Po siedmich mesiacoch chodenia po rôznych nemocniciach sa rodičia dozvedeli, že ich syn má vrodenú pľúcnu poruchu a zrejme sa stala chyba po pôrode, keď chlapčekovi dôkladne neodsali hlieny. Operácia v Bratislave pomohla, odvtedy Filipko dýcha bez problémov. No dlhé obdobie, keď nemohol poriadne nabrať do pľúc kyslík, zanechalo na jeho mozgu trvalé stopy.


Prvé slovo – tata
Kým sa zhovárame, Vladimír Lieskovský si k nám sadá len úchytkom, inak sa po celý čas hrá s Filipkom. Donekonečna si na schodisku hádžu malú loptičku, potom zas musí otec syna vari hodinu hojdať na fitlopte. Sú to Filipkove obľúbené činnosti, pri ktorých vydrží nekonečne dlho, ale vyžaduje pri nich spoločnosť. Ak je otec doma, tak tú jeho. Keď sa po návrate z týždňovky Vladimír Lieskovský objaví vo dverách, Filipko sa naňho „prilepí“ a nedá sa od neho odtrhnúť ani v noci. „Býva to ťažké, keď v pondelok ráno odchádzam,“ rozpráva mladý otec. „Usilujem sa odísť zavčasu, kým Filipko ešte spí. Ak sa zobudí, jeho plač nemá konca. Až pri robote mi vyšumí z hlavy.“

Štyriapolročný Filipko ešte nerozpráva, jeho prejavy sú na úrovni asi ročného dieťaťa. Vie však prejaviť bolesť, radosť aj nesúhlas a zreteľne vyslovuje zatiaľ jediné slovo – tata.
„Chápem to,“ usmeje sa bez stopy žiarlivosti pani Oľga. „Ja som vždy bola tá, ktorá Filipkovi robila zle. Ja som s ním cvičila Vojtovou metódou, pri ktorej plakal od bolesti, ja ho nútim umývať si zuby, ja musím byť tá prísna a dôsledná... Tata sa s ním hrá, vie sa jašiť...“
No Oľga Lieskovská uznáva, že jej manžel je dobrým otcom nielen v očiach jej malého syna, ktorý veľa vecí nechápe. Ona vie najlepšie, že sa oňho môže oprieť, že je pracovitý, možno aj viac, ako jej je niekedy milé, lebo nevie oddychovať. Cíti zodpovednosť za rodinu a usiluje sa ako murár zarobiť, aby nahradil aj jej príjem, pretože ona je už viac ako šesť rokov doma. Najprv bola na materskej s Magdalénkou, potom sa narodil Filipko a od neho sa tak skoro nebude môcť pohnúť. Keď potrebuje odísť do nemocnice alebo na rehabilitačný pobyt s Filipkom, vie ju manžel doma zastúpiť. (Pravda, ak si ako živnostník vezme voľno, nezarobí ani cent. Preto je rada, že môže rátať aj s pomocou svojich rodičov.) Manžel stál pri nej pri všetkých ťažkých problémoch, ktoré ich v posledných rokoch postihli, a pri správe o tom, že ich syn zrejme nebude taký, ako iné deti, bol silnejší ako ona.


Dodatočné Vianoce
Manželia Lieskovskí z Dolného Moštenca pri Považskej Bystrici dosiaľ nepočuli od žiadneho lekára vysvetlenie, ako to vlastne s ich synom je a čo môžu v budúcnosti očakávať. No možno je to tak aj lepšie, lebo zlú prognózu by aj tak odmietli prijať. „Povedali nám, že zomrie, a pozrite sa naňho,“ hovoria a očami pohladia svojho syna. „Potom predpovedali, že nikdy nebude chodiť – a vidíte! Vlani pred Vianocami urobil prvé kroky. Dostali sme krásny darček pod stromček.“

Po absolvovaní pobytov v najrôznejších rehabilitačných zariadeniach sa celá rodina poskladala, aby v septembri roku 2010 mohli zaplatiť nemalú sumu za Filipkovu rehabilitáciu v piešťanskom Adeli Medical Centre. Nielen cvičenie v „kozmickom“ adeli obleku, ale aj celý komplex terapeutických metód, ktoré prispievajú k aktivizácii mozgových centier, Filipka „naštartoval“ tak, že krátko po návrate z Piešťan, tesne pred Vianocami, urobil prvé kroky.
Zatiaľ však ešte stále nezvláda schody a jeho motorika zďaleka nie je taká, aká by mala byť v jeho veku. Určite by mu prospel opakovaný pobyt v Adeli Medical Centre, ale kde opäť zobrať toľko peňazí?
Presne na Štedrý deň minulého roka prišiel do redakcie Slovenky mail zo stavebnej firmy, pre ktorú Vladimír Lieskovský pracuje, so žiadosťou o pomoc pre rodinu muža, ktorý by si možno zaslúžil aj titul Otec roka... Vďaka ústretovosti Adeli Medical Centra, ktoré je partnerom našej ankety, sa nám podarilo pripraviť rodine Lieskovských dodatočné Vianoce.
Pri našej spoločnej návšteve v Dolnom Moštenci im Miriam Juhanesovičová z Adeli centra odovzdala poukaz na dvojtýždňový rehabilitačný pobyt pre ich synčeka Filipka. Všetci spolu dúfame, že mu prospeje rovnako ako ten predchádzajúci a rodičia dostanú o pár mesiacov ďalší darček, keď Filipko urobí nové pokroky.


Autor: ĽUDMILA GRODOVSKÁ
Foto: Dušan Kittler

- - Inzercia - -