Dnes je streda, 27.október 2021, meniny má: Sabína
Čas čítania
6 minutes
Zatiaľ prečítané

Ako žijú Otcovia roka po rokoch

jún 30, 2010 - 12:58
„Dobrý deň, som Rosa, 1998,“ predstavil sa sympatický pán. „A ja Komendát, 1992,“ podával mu ruku ďalší. Tento spôsob predstavovania sa zapáčil aj ostatným Otcom roka, ktorí sa tešili, že sa pri príležitosti dvadsiateho ročníka ankety mohli stretnúť. Ako sa za niekoľko rokov zmenili ich osudy?
Foto: 
Nezabudnuteľný je prvý ročník
Judita Kováčová, manželka Miloslava Kováča, 1991
Historicky prvého Otca roka sme zvykli pozývať na slávnosť každý rok. Dobrosrdečnýpán Kováč chodil medzi svojich nástupcov veľmi rád až dovtedy, kým ho neochromila choroba. Desiateho ročníka, ktorý túžil zorganizovať vo svojich rodných Čereňanoch, sa už nedožil, ale slávnosť tam predsa len bola. Na omši v miestnom kostole sa účastníci modlili zaňho i za všetkých dobrých otcov. Odvtedy sme sa s jeho manželkou Judkou nevideli. Dlho sa spamätávala z manželovej smrti aj napriek tomu, že deti sa ju všemožne usilovali rozptýliť. Čas trochu zahojil ranu a ona sa teší z veľkej rodiny. Trikrát už bola v Kanade u najstaršej dcéry, ktorá je vydatá za najstaršieho syna jej bývalého manžela  (títo dvaja ich vlastne dali dokopy). Všetky deti už majú vlastné rodiny a vlastné deti, na Floride sa už dokonca narodil i pravnúčik. Pani Judka je doteraz v kontakte s niektorými rodinami, s ktorými sa spoznala vďaka Slovenke. Spomienka na prvý ročník, keď sa jej nebohý manžel stal prvým Otcom roka, patrí k jej najkrajším.

Táňa je stále miláčik
Michal Komendát, 1992
Hoci počas celého trvania ankety bývali medzi nominovanými aj „obyčajní“ vzorní  otcovia, víťazstvo si vďaka hlasovaniu čitateľov spravidla odnášali muži s výnimočne silnými, neraz tragickými osudmi. V prvých dvoch rokoch však ešte nerozhodovali hlasy čitateľov, ale žreb. Tak sa mohlo stať, že druhým Otcom roka v histórii sa stal Michal Komendát z Veľkej Tŕne – prototyp milého, dobráckeho, pracovitého, milujúceho otca, ktorého nepostihla žiadna vážna rana osudu. Mal tri malé dcéry a sympatickú manželku, pracoval ako hasič na železnici v Čiernej nad Tisou, staral sa o domáce gazdovstvo a vo vinici dorábal víno. Aj po rokoch vyzerá takmer rovnako, nezmenil ani pracovisko. Z dediny, kde nebola pre manželku práca, sa presťahovali do Michaloviec. Veľký dom im bol zbytočný, lebo dve staršie dcéry sa tak ako veľa mladých ľudí z východného Slovenska vybrali do sveta. Ľubka a Zitka pracujú a bývajú spolu v podnájme v Bratislave, len najmladšia Táňa, ktorá bola vždy otcovým miláčikom, zostala pri rodičoch.

Údery ustál triezvy
Eduard Rosa, 1998
V čase, keď sa stal Otcom roka, bol už vdovcom. Ivka, najstaršia z jeho štyroch detí, mala dvadsaťjeden rokov a pracovala ako au-pair v Belgicku, doma s otcom boli traja chlapci, najmladší Jurko mal vtedy trinásť rokov. Všetky deti skončili strednú školu a Eduard Rosa s pýchou rozpráva o dcére, ktorá žije v Dubaji a je úspešnou módnou návrhárkou, o Marekovi – špičkovom programátorovi, ktorý pracuje na vývoji počítačovej hry, a Jurkovi, ktorý sa živí ako webdizajnér. Otcovi sa nehovorí ľahko, keď sa musí zmieniť o tom, že jedno z jeho štyroch detí už nežije – Maroš pred piatimi rokmi zahynul pri autohavárii. Mal však priateľku, ktorá mala v tom čase malé dievčatko a práve ono dnes nahrádza Eduardovi Rosovi vnučku. Na vnúčatá od ostatných detí zatiaľ ešte čaká...

Eduard Rosa pracoval kedysi ako novinár, no presedlal na celkom inú činnosť: začal vyrábať gombíky a stal sa pojmom. Spolupracuje so všetkými špičkovými slovenskými módnymi návrhármi a jeho gombíky sa kotúľajú do celého sveta. Tohto roku oslavuje Otec roka 1998 aj jedno preňho mimoriadne významné výročie: tridsaťpäť rokov absolútnej abstinencie. Všetky rany, ktoré mu osud uštedril, dokázal ustáť bez kvapky alkoholu. Je rád, že môže ako laický terapeut byť príkladom pre ľudí, ktorí bojujú so závislosťou.

Vychovali dvadsať detí
Štefan Kadlečík, 1999
S manželkou nikdy neplánovali veľa detí, túžili však aspoň po jednom. Keď sa im roky nedarilo, rozhodli sa stať náhradnými rodičmi a úrady im ponúkli celú súrodeneckú skupinu. Z ničoho nič mali detí päť a keď sa stal Štefan Kadlečík Otcom roka, starali sa s manželkou už o desať detí.
Ich domom vo Vinodole prešlo za tie roky už dvadsať detí, momentálne ich vychovávajú päť. Práca pestúnov nie je ľahká  a nie vždy je korunovaná úspechom a vďačnosťou. Kadlečíkovci sa dožili aj sklamaní od detí, ktoré vychovali a dali im vzdelanie, stretli sa so závisťou i s byrokraciou, ktorá im uberá sily. Obaja majú už pár rokov po päťdesiatke a nečudo, že im už aj napadlo s pestúnstvom skončiť. „Ale mohli by ste to poslať preč?“ ukáže Otec roka 1999 láskyplným pohľadom na všetečnú osemročnú Adelku, ktorú priviedol so sebou aj do Bratislavy. A tak zarába ako vodič peniaze, aby deťom nič nechýbalo, s manželkou zápasia s byrokraciou, aby sa detí nemuseli vzdať. Na to ich majú príliš radi.

Opora žene aj synovi
Ján Zvara, 2007
Keď preberal titul Otec roka, jeho synček bol ešte maličký a do Bratislavy prišiel bez neho. Teraz už štyriapolročný Jurko, ktorý akoby z oka vypadol svojmu otcovi, veselo šantil a bez rozpakov tancoval, sotva zaznela hudba.

Ján Zvara sa stal ako dvadsaťsedemročný Otcom roka, lebo čitatelia Slovenky ocenili jeho chlapský postoj vo chvíli, ktorá by zlomila aj oveľa starších mužov. Jeho manželka Kvetka dostala po pôrode ťažké krvácanie do mozgu a hoci z najhoršieho sa dostala, následky trvajú dodnes. Janko zostal na materskej dovolenke, od prvých dní sa staral o synčeka a po návrate z nemocnice aj o manželku. Po dvoch rokoch nastúpil do práce, pretože jeho príjem rodine, ktorá stále spláca úvery za byt, chýbal. Ukázalo sa však, že pre Kvetku bolo pri jej zdravotnom stave príliš náročné starať sa o dieťa, a tak sa Janko rozhodol zostať doma do konca rodičovskej dovolenky. Popri tom si privyrábal ako vedúci klubovne v neďalekom centre voľného času, chodil aj dokladať tovar v obchodnom dome... V troch rokoch Jurko nastúpil do škôlky a jeho otec sa vrátil do práce ako správca výpočtovej techniky na železnici v Žiline. Stále však na ňom leží starosť o chod domácnosti, o rodinu, návštevy lekárov. Otec roka 2007 môže byť i dnes pre mnohých svojich rovesníkov príkladom.

Deti cítia lásku

Ondrej Chmelina, 2005
Na slávnosť prišiel iba s manželkou a veľmi skoro sa ponáhľali domov do Nemšovej. „Deti sme nechali s osemdsiatšesťročnou svokrou, ale ona už nemá na ne dosť síl,“ vysvetľoval. Deti Ondreja Chmelinu sú aj nie sú dospelé. Andrej má tridsaťdva a Gabika devätnásť, ale mentálne i fyzicky sú to vlastne bábätká. Nikdy sa neposadili, neprestali potrebovať plienky, nenaučili sa samy najesť ani rozprávať, ak nerátame Gabikinu schopnosť vysloviť pár slov. Obe deti však cítia lásku, ktorú im rodičia dávajú, a vedia sa radostne smiať už len pri ich prítomnosti. Andrej večer nezaspí, kým si otec k nemu neľahne, aby ho uspal... Osud sa s manželmi Chmelinovcami kruto zahral. Po celé roky sa o deti starala najmä pani Anka, ktorá sa však pred desiatimi rokmi stala onkologickou pacientkou. Hoci operácia pomohla a z rakoviny sa vyliečila, zostali jej ťažké následky ako vedľajšie účinky liečby. S vypätím síl sa stará o deti a pomáha jej mama, ktorá už sama potrebuje pomoc. Pre rodinu je preto po celé roky oporou otec a manžel, ktorý pracuje v technických službách v Nemšovej a rovnako ako doma robí všetko, čo práve treba. A dodajme – s úsmevom.

Pomáha celá rodina
Marián Kertys, 2009
Mať jedenásť detí a poriadne sa o ne starať je obdivuhodné. Ak však na taký kŕdeľ zostane otec sám, je to smutné, nezávideniahodné a nejedného muža by taká situácia položila na kolená. Marián Kertys, ktorého manželka zomrela pred tromi rokmi, to s pomocou príbuzných obdivuhodne zvláda. Do Bratislavy prišiel len s najstaršou z detí – sedemnásťročnou Patríciou, ktorá najmladším súrodencom čiastočne nahrádza mamu.

Keď Monika Kertysová zomrela pri pôrode dvojčiat, doma zostalo deväť detí a najmladšia Táňa mala iba dva roky. Bábätiek sa hneď ujala sestra nebohej a má ich doteraz zverené v pestúnskej starostlivosti. Otec ich často navštevuje, ale je vďačný, že sa našla dobrá duša, ktorá ho odbremenila, lebo aj tak sa má pri ostatných deťoch čo obracať. Šikovný murár  a obkladač po manželkinej smrti pozastavil živnosť, lebo vedel, že by nestihol zarobiť ani na odvody. Podľa toho, ako mu financie dovolia, postupne opravuje dom, obstaráva nákupy, chodí na rodičovské združenia, učí sa s deťmi. Varenie má na starosti jeho mama, finančne zas pomáha slobodný brat, ktorý býva s nimi v jednom dome a jediný z rodiny je zamestnaný. Marián Kertys sa zo všetkých síl usiluje, aby deťom nič nechýbalo a hoci roboty má doma stále dosť, plánuje opäť sa vrátiť k živnosti. Deti dorastajú, po Patrícii pôjdu aj ďalšie na stredné školy a peňazí bude potrebných stále viac.

Autor: ĽUDMILA GRODOVSKÁ
Foto: Oles Cheresko a Tony Štefunko

- - Inzercia - -